Jazykové úchylky sa stávajú mojou neoddeliteľnou súčasťou. Začalo to vlastne už na gymnáziu. Vytrvalé nasávanie odborných francúzskych prírodovedných termínov typu rastúca funkcia, nešpecifická imunitná reakcia, naklonená rovina alebo oddeľovací lievik malo na naše preplnené hlavy neblahé účinky. A tak sme kreslili kurby do repérov, na laboratórnych cvičeniach z chémie (ktorým sme nepovedali inak ako TPčka, od Travaux Pratiques) striekali vodu z pisety a na fyzike na šnúrke kývali pendules rôznych veľkostí a váh. A to ani nehovorím o tom, ako dokonale sme sa naučili vo všemožných prácach používať connecteurs logiques.
Možno som dúfala, že na nefrancúzskej vysokej škole sa všetkých jazykových úchyliek zbavím. Omyl poukazujúci na hlbokú neznalosť akademického prostredia. Hneď na začiatku štúdia som bola hodená do mora distingvovaných žralokov, ktoré na svet blyští perlami typu étos, paradigma a diskurz. Hneď po tom, čo som si približne zistila, čo tieto slová znamenajú (so značnou dávkou zahanbenia), zneistela som. Je cesta k uznaniu v univerzitnom kontexte dláždená paradigmami, diskurzmi a étosmi? Neistotu na jednej strane sprevádzalo ľahké súkromné pobavenie na strane druhej. To vtedy, keď som si len tak pre seba prekladala akademické vznešené reči do jazyka nás, (ešte stále) vysokoškolsky nezdeformovanej verejnosti. A veselo som si skákala na odborne sa lesknúcich a občas trochu prefúknutých bublinách.
Ktovie, akým štýlom asi na titul čakajúci zúfalí študenti píšu diplomové práce. Samozrejme za predpokladu, že ich materská stajňa (totiž, univerzita) už ošetrila ľudovú praktiku Ctrl C, Ctrl V. Kľúčom k úspechu sa zdá byť slovník cudzích slov. A páni (+ panie + slečny) profesori/ky spolu s pánmi (+ paniami + slečnami) docentmi/kami sa potom tešia, že práca tohto nadaného študenta priam dýcha akademizmom. Mimochodom, pred pár mesiacmi by som sa ešte nad niečým takým ako rodom slova profesor v predchádzajúcej vete ani nezamyslela. Po krátkom, ale poučnom školení, ktoré mi poskytlo prostredie mojej fakulty (zastrešujúce okrem iného aj obor zvaný "Gender studies"), už viem, že napísať v takejto vete slovné spojenie "pán profesor" bez zmienenia všetkých možných ženských mutácií jednodoucho nie je správne. Teda pardón, nie je to genderovo korektné.
A tak sa vám raz môže stať, že počas cesty osobným vlakom z Břeclavi do Bratislavy poviete novej známej: "Počúvaj, ty si normálne ukecaná." Vzápätí v panike, aby ste nikoho neurazili, dodáte: "Ale nemyslela som to pejoratívne!" A zo sedadiel pred vami, kde mladí muži na notebooku sledujú film s celkom vysokou hladinou hluku, sa ozve: "Čóže? Že péjoratívne..." Vtedy sa človek trochu hanbí. A v duchu si spomenie na úžasné "intelektuálne" debaty z filmov Woodyho Allena a Woodyho samotného, ktorý sa niekde obďaleč (napriek tomu, že možno práve stojí uprostred debatujúceho intelektuálneho krúžku) ticho chechce.
Snažím sa na toho chechtajúceho sa Woodyho myslieť často a snažím sa chechtať s ním (najmä v momentoch, kedy ma z niektorých docentov a profesorov tak trochu bolí hlava). Aj tak mi však hrozí, že budem časom produkovať "bolehlavné" reči. Mojou jedinou spásou sú podobne postihnutí zúfalí študenti bojujúci spolu so mnou o titul. Spoločne sa zamotávame do akademických sietí a Woody sa na nás chechce čoraz viac a viac. Dobre mu tak. Ja a podobne postihnutí si máme čo povedať a ani desivé žraločie akademické prostredie s nimi nevyzerá až tak hrozivo. A tak sa najväčšou hrôzou akademizmu stáva fakt, že už sa v ňom pomaly cítim ako doma. Mladíci vo vlaku sa aspoň cestou nebudú nudiť.
