Krásna slovenská ľubozvučnosť tohto slova v kombiácii s jeho mrazivým, tvrdým a pichľavým, ale predsa krehkým obsahom, je presnou metaforou týchto týždňov. Mala by som sa rázne zapichnúť do zeme a vykolíkovať si tak (sama sebou, sama v sebe) vlastný priestor. Tvrdo odmietať pochybnosti, pochybovačov, pochybenia. Namiesto toho ma pod návalom snehu ledva vidieť, hrot sa mi otupil a intenzívne vnímam všetky svoje praskliny. Stačí jemné ťuknutie, ako keď na stole roztáčate mincu stojacu na hrane, a rozletím sa na stovky neintegrovaných kúskov.
Slovenská ľubozvučnosť. Ach. Tam kdesi za hranicami tento koncept zapadol snehom. Všetci vedia, že pod snehom niečo je, či vlastne bolo, niekedy na jar, keď sme boli ešte mladí. Teraz však zasnežený koncept len tušíme, rozoznávame jeho obrysy, ale presný tvar si môžeme len predstavovať. Každý inak, samozrejme, a s veľkou pravdepodobnosťou všetci nesprávne. A ja vlastne ani neviem, či je to dobre, či lpenie na konceptoch vlastne tiež nie je skostnatelé / zamrznuté (ako cencúľ, ktorým som). Alebo o niečo zásadné, dôležité prichádzam.
Mala by som si povedať: Tam, kde o niečo prichádzam, určite i niečo nové získavam. Tak nejak som sa predsa naučila vyrovnávať sa so všetkými zmenami a novinkami, zánikom starých poriadkov a istôt. Povaha získaného sa však mení tak, ako sa menia svetelné odlesky na cencúli, keď s ním otáčate. A on sa teraz otáča neustále. Hľadá si smer, kam zamieriť, kam sa zamerať.
Sama som zvedavá, čo bude nasledovať, keď svet rozmrzne. Tento cencúľ totiž nie je vytvorený len samovoľným kvapkaním vody. Niečo v ňom nie je krehké a nerozbije sa, keď cencúľ spadne. Neodráža svetlo zvonka, ale svieti si samo pre seba. Som si tým istá. Teraz je však čas zimy a cencúle mrznú a medvede spia a všetci čerpajú sily na jar, kedy predsa zakaždým krajina ožije a rozkvitne. Tak to musí byť. Aj keď v zamrznutej krajine sú všetky kvety iba ľadové.