Pratchettovské momenty

Autor: Veronika Vlčková | 26.12.2008 o 12:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1106x

Všetko je zrazu strašne rýchle a najviac si to uvedomujem, keď končí nejaké obdobie, nejaký príbeh, je dosiahnutá méta a človek sa musí na obzore rozhliadať po novej (nikdy som to rozhliadanie nemala rada, je totiž plné neistoty). Všetko je rýchle, a pritom by si niektoré momenty zaslúžili slow-motion... Alebo aspoň permanentnú duševnú fotografiu. No aj duševné fotografie už začínajú blednúť.

Pocity, vône a chute každopádne blednú pomalšie. Každý to určite pozná, nie je to vôbec objavná myšlienka, mňa to však stále fascinuje. Ako pri náhodne zacítenej vôni len tak na ulici vyvstanú v mysli spomienky dávno stratené, napríklad francúzske- pretože Céline mala, vtedy pred rokmi, presne tento výrazný parfém. A úseky cesty smerom do Tatier sa už navždy budú viazať s Bobby McFerrinom znejúcim našou favoritkou- bola to vtedy naša obľúbená cestovná hudba.

Posledné roky, vždy pred Vianocami, si spomínam na nástojčivú nedočkavosť, ktorú som ako malá pociťovala už od otvorenia prvého okienka na adventnom kalendári, a ktorá nemala konca, pretože tých 24 dní sa vždy neskutočne vlieklo. A dnes, dnes je ten pocit úplne preč. Štedrý deň prichádza náhle, bez prípravy, a slávnostná nálada trvá krátko ako zimný deň, ktorý tmavne skôr, ako sa človek poriadne zobudí...

Chcela by som si navždy pamätať niektoré momenty, akokoľvek pateticky to znie. A chcela by som, aby tie momenty boli spomalené presne ako kľúčové scény v knihách Terryho Pratchetta, kedy centimeter po centimetri môžeme sledovať let vražednej dýky miestnosťou predtým, než sa zabodne do steny tesne vedľa pravého spánku hlavného hrdinu. Ono to tak ale nefunguje a v týchto dňoch ma to mrzí čoraz viac, pretože najviac sa desím toho, že v kolotoči povinností život len tak ubzikne. A pratchettovské momenty, tie dramatické a hlavne tie, ktoré mnou pohli, sa stratia na stránkach knihy, ktorú nikto nebude mať čas čítať. Kniha bude šednúť na poličke, zmenšovať sa pod vrstvou prachu a dlhé pratchettovsky spomalené opisy časom jednoducho zmiznú.

A preto...

V obývačke dohorievali sviečky na adventnom venci, chladli taniere po netypicky štedrovečernej latinskoamerickej večeri, v ústach nežná sladkosť višňovej Kofoly. Hudba z vedľajšej izby, ktorú doteraz prekrývali naše hlasy, zrazu v tichu nadobudla obrysy. Naše ruky jemne zmenili pozíciu a už sme tancovali, spolu s Louisom si mi spieval, že svet je úžasný a moment bol filmovo gýčový a náš, a úžasný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Saková pred voľbami v tichosti zvyšuje platy policajtov cez príplatky

Osobný príplatok bude 120 eur, na západe krajiny 160 eur.


Už ste čítali?