Šťastie onkologického pacienta

Autor: Veronika Vlčková | 25.9.2013 o 12:12 | (upravené 25.9.2013 o 12:49) Karma článku: 17,93 | Prečítané:  5516x

Tento článok sa mi rodí v hlave už niekoľko dní. Od začiatku tohto leta sa stalo veľa vecí a aj keď príbeh ešte stále prebieha, mám potrebu vyventilovať niekoľko myšlienok z mojej ťažko skúšanej hlavičky, aj keď som si povedala, že so všetkým počkám. Už teraz je však niečo, čo celkom intenzívne cítim a onkologickí pacienti, ktorých je tak desivo veľa (medzi nimi čoraz viac mladých ľudí, aj keď presné štatistiky ani nechcem poznať) vidia veci inak. Inšpiratívne. Ja už tiež. Potrebujem sa podeliť. O prístup k životu, a o vďačnosť onkologického pacienta.

Nechodím v tom dlho. To sa dá považovať tiež za šťastie, miesto toho, aby som si pozerala fotky z posledných naplnených rokov, na ktorých by som nezmenila ani jednu drobnosť, by som mohla spomínať na roky liečby (viac ako desať), ako jedna moja mladá spolubývajúca z nemocnice. Asi by nebolo také jednoduché rozvíjať plnohodnotný vzťah a tešiť sa zo života. Za toto a mnoho ďalších vecí som teraz vďačná a uvedomujem si to viac ako inokedy. Kamaráti sa divia, ako môžem byť taká pozitívna? Pozitívno lieči, som o tom presvedčená. Takisto ako pobyt s onkologickými pacientami. Uvedomíte si totiž, že to môže byť aj horšie a dá sa s tým bojovať. Ak máte odvahu, a samozrejme aj šťastie.

Som si vedomá, že šťastie mám. O to viac, keď si ležím v špičkovom zariadení, kde je strážené každé moje prianie a boliestka...  O to viac ma zabolel článok o zdochýnaní v slovenských nemocniciach. Z mojej nemocničnej postele to vyzerá ako hororový sen... A ako pacient, ktorý má za sebou už relatívne dosť, zároveň psychológ, si veľmi intenzívne uvedomujem, ako veľmi môže pomôcť alebo uškodiť prístup zdravotníckeho personálu. Nielen, čo sa týka zabezpečenia fyziologických potrieb, ale aj psychologických, ktoré majú veľký vplyv na to, ako celú liečbu zvládate. O tom som presvedčená, z vlastnej skúsenosti, ale aj po niekoľkých inšpiratívnych ľuďoch, ktorých som už na onkológii stretla. Tu nikto neplače za vlasmi. Ani za obličkou. Keď tá liečba alebo zákrok pomôže...

Ležiac na neurochirurgii, čo je zároveň desivé a fascinujúce miesto, keď ma čakala ťažká operácia, sestry, ktoré sa okolo mňa pohybovali, sa nedali nazvať inak ako anjeli. Nezabudnem na slová sestry, ktorá ma hneď po informácii doktora o operácii uistila, že na sále bude so mnou a od tej doby bola pri mne a starala sa o mňa vždy, keď mala službu. Pacient vyplašený z neurochirurgie, zo všetkého, čo ho čaká, mladá v nemocnici, kde ešte nikdy nebola, sa aj vďaka sestrám a doktorom cítila ako doma. Bezpečne. A ničoho som sa nebála, od chvíle, kedy sanitárna sestra len tak mimochodom prehodila, keď sa ako vždy ako slniečko len tak mihla okolo, že videla prednedávnom dokument o tom, ako sa mladé telo rýchlo regeneruje... " Takže sa ničoho nebojte, uvidíte." A tak sa aj stalo. Ja som sa nebála, všetko dobre dopadlo a aj keď si mladá leto a nasledujúce mesiace vie predstaviť aj inak, pozitivita ma neopustila. Spolu s neuveriteľnou podporou blízkych mi slúži ako štít.

A nie je to len môj veľmi optimistický prípad. Presne tak žila a premýšľala pani, ktorú som spoznala na onkológii ako jednu z prvých pacientok. Nemala mladé telo ako ja. Žiadne psychologické pozadie. Bola odvážna, pokorná a múdra. Len tak sama od seba. (Obdivovala som to, pretože to nie je samozrejmý postoj, ako som zistila po kontakte s inými, viac zatrpknutými pacientmi.) Raz som započula jej telefonát: "Tak mi to zvýšili z 30 na 40%...." Až ma zamrazilo. Ja tieto informácie cielene nechcem. Ale dá sa s nimi byť. Ako mi ukázala pani, dá sa viac než to. Dá sa zmieriť, dúfať. Zachovať si pozitívno.

Moje šťastie vnímam aj v tom, že nemám deti. Môj boj teda beriem predovšetkým ako svoj osobný. Ako by som to asi všetko niesla ako matka? Zistila som, že sa to dá aj tak. Dokonca sa dá zachovať nádej a pozitívna myseľ, aj keď ste tehotná a v tehotenstve vám zistia napríklad leukémiu. Takže hneď po pôrode miesto s dieťaťom skončíte na onkológii. Viete, že vás čaká dlhá liečba, kým s ním zas môžete byť. Presvedčila som sa, že aj toto sa dá zvládnuť bez sebaľútosti, s nádejou. A to lieči. Je krásne to vidieť, je krásne tak fungovať. A vo svetle toho, akú silu má v tomto zdravotnícky personál okolo pacienta, je dobré si uvedomiť, ako veľmi môže slovo či gesto ublížiť alebo pomôcť. Prajem všetkým pacientom takých anjelov, ako som mala ja na neurochirurgii. Spolu so svedomitými a šikovnými doktormi je to víťazná kombinácia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?