Lot of zajíce, lot of slepice, you know....

Autor: Veronika Vlčková | 5.8.2013 o 19:22 | (upravené 23.9.2013 o 21:15) Karma článku: 7,09 | Prečítané:  1079x

Milujem vlakové cestovanie. V kupé, do ktorého som nastúpila prednedávnom, v povojnovej krajine ležali na lúkach telá, z ktorých na všetky strany trčali črevá... Nedalo mi a naivne som sa spýtala, aká vojna. "Druhá svetová", odvetil mi mladší z dvoch mužov, ktorí v kupé sedeli a ukázal na staršieho: "Tuto pán má osemdesiat a práve mi rozpráva vojnové zážitky..." Sedela som s nimi v kupé viac ako hodinu. Na farbisté povojnové obrázky mám slabý žalúdok (áno, práve ja), mohla som sa toho z tej dávno zabudnutej doby dozvedieť viac. I tak mi ale pri odchode z vlaku svietili oči, obohatené svetobežníckymi a staromileckými diskusiami. Presne tak, ako to vo vlaku, keď trochu vnímate svet okolo, býva.

Pán mal toho veľa na srdci a aj keď si už češtinu veľmi nepamätal (emigroval totiž pred mnohými rokmi do Štátov), snažil sa miešanou češtinu a angličtinou so mnou a mladším mužom v kupé komunikovať. O ekonomickej a politickej situácii, o tom, koľko si toho kúpime z nášho platu (tu mladá, ktorá sotva vychodila školu, musela dať priestor ostrieľanému pracantovi a mužovi od rodiny, ktorý si postavil dom a mal k tejto téme viac čo povedať ako ja). Najčastejšie na situáciu u nás používal slovo "trouble" (asi aby sa priblížil starému pánovi).

Myslela som na mnoho vecí, na to, ako je to v Amerike iné ako u nás, ako u nás prekvitá kultúra sťažovania, ale najviac ma prinútil premýšľať sám starý pán. A to dvakrát. Keď spomínal na to, ako v Prahe žil pred niekoľkými desaťročiami a ja som si predstavovala, ako to všetko muselo byť krásne a iné. A potom v Brne, keď sme vystupovali z vlaku a pán skoro spadol na nos, keď si nevšimol posledný výsuvný schod pri výstupe z vlaku (a asi už nemal na to, aby z nevýsuvného ako ja vždy skákal, pretože inak sa s mojimi krátkymi nohami nedostanem bezpečne na zem, alebo celkom jednoducho nepoznal, že naše vlaky majú takúto "vychytávku") a odmietol pomoc okolia. Odmietol pomoc a skoro spadol dvakrát, aj keď vystupoval z osobného vlaku, na ktorý som ho zle usmernila. A keď vedel, že ho čaká taký istý schod. Tak som ho len chytala pod schodíkmi.

Druhýkrát ma prinútil premýšľať, keď som ho prevádzala medzi nástupišťami a na schodoch k nástupišťu mu chcela vziať tašky. Pán povedal: "You make me feel inferior." (voľne prekladám ako Robíte ma menejcenným.) A mne preletelo hlavou niekoľko vecí: ako sme sa v škole učili o ageizme (slovenský prepis som našla na internete a ako moji drahí čitatelia už určite vedia, študovala som v Brne, takže nezaručujem slovenskú správnosť a diskusie o tom, ako sa to píše, považujem za menej relevatné ako o čo ide), ako americký prístup dôvery v seba môže aj z dôchodcov urobiť krásnych ľudí, ktorí namiesto toho, aby nadávali na mládež, že je drzá a vôbec im nepomôže, pomoc odmietajú s takýmito slovami... A že takýto chcem byť dôchodca. Takýto chcem byť človek.

...nedávno som otvorila knihu Gottland od Mariusza Szczygiela. A k tej kultúre sťažovania som tam našla krásny citát: Henry Ford vraj povedal: "Väčšina ľudí je príliš hlúpa na to, aby si zarobila na dobrý život." (s.11 v slovenskom vydaní). Je mi jasné, že muž od rodiny a väčšina ľudí, ktorá má viac životných skúseností ako ja, by s týmto citátom polemizovali. Pre moju rodinu však platí. A inšpiruje ma. A to stačí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?