Doba je zlá

Autor: Veronika Vlčková | 18.11.2012 o 21:48 | (upravené 18.11.2012 o 22:14) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  634x

...alebo ako by povedali naši susedia, "něco je špatně". Za posledné týždne mi táto myšlienka napadla niekoľkokrát. Pri kupovaní lístkov a zariaďovaní potvrdení, pri náhodnom stretnutí na ulici, pri "konfrontácii" s predavačkou v obchode so suchými plodmi. Niečo v tých ľudských kontaktoch chýba. A nemusí to byť nutne len chyba tých druhých, ako často a rada presviedčam samú seba.

Z plejády zážitkov, svedčiacich o "zlej dobe", začnem predavačkami. Najčerstvejší zážitok je z bratislavskej Hlavnej stanice, kde som si pred odchodom vlaku kupovala arašídy wasabi. Moju platbu 45 centov som vysádzala na pultík v drobných (nebývam na Slovensku až tak často a chcela som sa pred odchodom aspoň zopár kusov kovu zbaviť). Predavačke som pritom povedala: "Ospravedlňujem sa, dám vám to takto v drobných, mám ich tu totiž strašne veľa." Predavačka s kamenným výrazom, preberajúc platbu: "Áno? Ja tiež." Síce zarazená, ale nestrácajúca dobré vychovanie, pekne nahlas s pohľadom upretým priamo na predavačku som odvetila: "Ďakujem! Dovidenia." Odpovede som sa nedočkala. Vlastne sa predavačka na mňa už ani nepozrela.

Pri vybavovaní študentského potvrdenia v Dopravnom podniku toho istého dňa som si uvedomila, že niečo takéto je pre môj kontakt s okienkovými úradníčkami (áno, mám pocit, že zlé zážitky mám vždy so ženami) typické. Párkrát sa tieto dámy, na stanici, v Dopravnom podniku, v Brne, v Bratislave, správali ku mne veľmi nepríjemne, bez akejkoľvek zámienky z mojej strany. Odvtedy som si zvykla pred každým ďalším kontaktom sa preventívne psychicky obrniť a pri samotnom kontakte byť vzorom slušnosti, nahlas zdraviť, za všetko ďakovať a hlavne proti ničomu neprotestovať. I keď okienkoví zamestnanci a predavači všebecne sú platení za to, aby prvé dve z vyššie uvedených činností vykonávali hlavne oni.

Presne viem, čo teraz očakávate! Očakávate, že budem tvrdiť, že situácia s predavačmi u nás je úplne neporovnateľná so západnými krajinami, kde je z pracovníkoch v službách oveľa viac cítiť postoj "náš zákazník, náš pán". Nie ste úplne vedľa. Z veľkej väčšiny mojich ciest i pobytov na západe som tento pocit mala. Toto leto som sa však s cestovnou družinou po obzvlášť daždivom výlete po jednom juhofrancúzskom meste chcela uchýliť do kaviarne v jednej z blízkych dedín. Otvorený sme našli jeden podnik, tak sme doň vkĺzli. Turisti, v nepremokavom oblečení. Podnik vyzeral z časti ako pochybný lokál, z časti ako kaviareň i ako stávková kancelária. Okrem nás takmer prázdny. Napriek tomu, že s pani čašníčkou som nemala problém dohovoriť sa, vyrobiť štyri čaje jej trvalo naozaj neprimerane dlho a naservírovala nám ich s výrazom, v ktorom sa miešala zvedavosť (na čom by ešte nebolo nič zlé) s podozrievavosťou a nepriateľstvom. Hneď potom zmizla kdesi v zákulisí a poprosiť o zaplatenie som musela mladú výpomoc, ktorú som si v lokále osobne odchytila.

Takže, dávať do opozície západ a nás, "východ" (hovorte si čo chcete o strednej Európe, okrem nás tento termín nikto nepoužíva) nie je nutne cestou k pravde. Čo som si uvedomila i nedávno pri kupovaní lístka (opäť na Hlavnej stanici v Bratislave), kedy mi predavač uprene hľadel do očí po celý čas, kým som mu oznamovala svoju objednávku, a až keď som dohovorila, obrátil svoj zrak po chvíľke k technike. Okrem toho sa počas transakcie so mnou nezáväzne rozprával! Namiesto potešenia som bola vykoľajená. Takisto ako zakaždým, keď v mojom lokálnom brnenskom supermarkete zaplatím pri pokladni a obsluhujúca predavačka sa mi pevne pozrie do očí a zaželá mi pekný deň (niekedy pridá i roztomilé "dovi").

Žijem skrátka v dobe, kedy ma vedia vykoľajiť také bežné a samozrejmé veci ako pohľad do očí. Alebo úsmev. Tak ako prednedávnom v Brne. Pri kráčaní ulicou sa na mňa žiarivo usmial oprotiidúci mladík. Moja reakcia: Zarazila som sa. Rýchlo som uvažovala, či na mojom zovňajšku nie je niečo, čo môže vzbudzovať pobavenie. Snažila som sa o bleskovú diagnostiku mladíka - robí si zo mňa srandu, prevít jeden? (V českom prostredí je tak nejak autentickejšie nazvať v mysli mladíka prevít, ako použiť nejaký slovenský ekvivalent.) Alebo žeby... so mnou flirtoval? So mnou?? Ale to predsa nejde, som zadaná, nemala by som na to reagovať! No ale vlastne, čo z toho robím takú vedu! Kedy naposledy sa na mňa na ulici len tak usmial neznámy človek? Usmej sa naňho tiež, prosím pekne!

Aj keď tieto myšlienkové procesy prebehli veľmi rýchlo, vlastne mi to trvalo kratšie ako trval mladíkov úsmev, kým som dospela k poslednému uvedomeniu, chvíľa bola nenávratne preč. A tak namiesto toho, aby mladíkov úsmev nasledoval môj, chvíľu očného kontaktu som strávila so zarazeným výrazom na tvári a kopou myšlienok v hlave. A pritom by to malo byť také jednoduché! Niekto sa na teba usmeje - úsmev mu oplatíš. Sama seba sa teraz pýtam, čo sa stalo, že milé a prirodzené gesto namiesto adekvátnej odpovede vzbudí len podozrenie a pochybnosti. Privádza ma to k jedinému záveru - ak chcem bojovať proti zlej dobe dneška, musím začať u seba. Takže vám dávam čestné slovo, že ak na mňa náhodou narazíte niekde v uliciach a usmejete sa na mňa, pousilujem sa odohnať pochybnosti a usmiať sa tiež. Teda, ak náhodou nebude obzvlášť šedivý a depresívny jesenný deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?