Kto je hodný starať sa o naše duševné zdravie?

Autor: Veronika Vlčková | 30.10.2012 o 23:56 | (upravené 31.10.2012 o 9:06) Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1114x

Moja alma mater, konkrétne domovská katedra psychológie v Brne momentálne žije kauzou "študenti psychológie, ktorí v bakalárskom štúdiu študovali dva obory, nie sú prijímaní do špecializovaného vzdelávania (ľudovo predatestačnej prípravy) pre prácu klinického psychológa". Pre ľudí mimo obor môže byť táto informácia ničnehovoriaca a nezaujímavá. Stačí však vysvetlenie niekoľkých pojmov a trochu širší pohľad na vec a môžeme sa dostať až k zásadnejším otázkam, ktoré sa týkajú každého, koho je možné charakterizovať určitou mierou duševného zdravia. Teda každého (hovorím ja, vyhýbajúc sa tak zásadným filozofickým polemikám, i keď o nich možno čiastočne ešte bude reč).

Kto je to "dvojoborový psychológ"?

Aby čitateľ, ktorý na spomínanej kauze nie je priamo zainteresovaný, lepšie pochopil, čo sa vlastne deje, pokúsim sa ho na začiatok voviesť do deja objasnením pár pojmov.

Dvojoborový psychológ- Fakulta sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne ponúka nádejným bakalárskym študentom možnosť študovať v takzvaných dvojoboroch. To znamená, že študent počas troch rokov bakalárskeho štúdia absolvuje napríklad sociológiu a žurnalistiku či politológiu a medzinárodné štúdia a podobne. Vrátane kombinácií niektorého z dosupných oborov s psychológiou. Je ťažké povedať, či každá polovica takéhoto dvojoboru plne zodpovedá samostatnému štúdiu každého z oborov na inej fakulte či univerzite. Presné kritéria, ktoré určujú, ako má vyzerať napríklad štúdium psychológie, podľa mojich vedomostí neexistujú. Môžem povedať len toľko, že drvivá väčšina povinných predmetov na jednooborovej psychológii na Filozofickej fakulte v Brne sa vyskytuje i v rámci dvojoborovej psychológie na Fakulte sociálnych štúdií. Ponuka nepovinných predmetov je na každej fakulte úplne iná. Takisto ako spôsob výuky a ukončovania povinných predmetov. Nehovoriac o úsilí a šikovnosti každého študenta. Takže, ako čitateľ iste z uvedeného chápe, tvrdenie, že jednooborový psychológ je viac ako dvojoborový (alebo naopak), sa len veľmi ťažko podkladá pádnymi argumentami.

Klinický psychológ- Každý absolvent psychológie si pri hľadaní práce môže vybrať z niekoľkých oblastí. Môže sa stať takzvaným poradenským psychológom, pracujúcim v rôznych typoch poradní napríklad s deťmi s výukovými problémami či pármi s manželskými problémami. Môže vo firmách asistovať pri výbere či rozvoji zamestnancov. Alebo môže byť psychológom pracujúcim v zdravotníctve, inými slovami klinickým psychológom. Sedenie u takéhoto psychológa, ak má zároveň i psychoterapeutický výcvik, na rozdiel napríklad od psychoterapeutov so súkromnou praxou, neplatíte vy, je preplatené poisťovňou. Potenciálnych klientov, ako si iste dokážete predstaviť, tento fakt priťahuje ako magnet.

Predatestačná príprava- Tak ako pre lekárov, ani pre klinických psychológov nie je cesta do nemocnice samozrejmosťou. Aby sa obe tieto skupiny mohli stať, ako hovorí zákon "spôsobilými k výkonu zdravotníckeho povolania bez odborného dohľadu", musia prejsť tzv. špecializovaným vzdelávaním, ktoré vedie k získaniu atestácie. Podmienkou je niekoľkoročné (pre klinického psychológa spravidla päťročné) stážovanie v nemocnici za tabuľkový plat a zloženie (z počutia) náročnej atestačnej skúšky. Potom už vašej prestížnej kariére klinického psychológa so sedeniami preplatenými poisťovňou nič nestojí v ceste. Vlastne áno, musíte ešte absolvovať psychoterapeutický výcvik! Čo znamená ďalších (samozrejme výcvik a príprava sa dajú absolvovať súbežne) približne päť rokov, ktoré si ešte k tomu sami platíte. Titul klinického psychológa, či dokonca psychoterapeuta, nie je teda rozhodne zadarmo. O to viac prekvapuje, ak sa niektorým skupinám absolventov pri dosiahnutí tohto titulu bráni ešte pred nastúpením atestačnej cesty.

 

Kauza!

A tu sa dostávame k jadru aktuálnej kauzy. Príslušný zákon (v ČR zákon 96/2004) hovoriaci o predatestačnej príprave klinického psychológa hovorí, že do nej môže byť prijatý "absolvent akreditovaného magisterského jednooborového štúdia psychológie". Takže nádejný kandidát musí byť magister, to je jasné. Ten, kto absolvuje päťročné magisterské štúdium psychológie napríklad na už spomínanej Filozofickej fakulte MU v Brne, nemá žiaden problém, podmienku bez problémov spĺňa. A čo dvojoborový psychológ z Fakulty sociálnych štúdií, ktorý pokračuje jednooborovým magisterským štúdiom psychológie tamtiež?

Podľa doterajšej praxe boli do predatestačnej prípravy prijímaní i takíto študenti. Už minulý rok sa však situácia zmenila a na základe podnetu Asociácie klinických psychológov Českej republiky (AKP ČR) magistrov s "dvojoborovým bakalárom" do predatestačnej prípravy prijímať prestali, so zdôvodnením, že nesplňujú vyššie uvedenú zákonnú podmienku.

Sama nie som právnik, ale psychológ, ešte k tomu dvojoborový, takže posúdenie, ako to teda s tým zákonom a právom na prijatie je, nechám na vás. Dodám možno len to, že vedúci katedry psychológie Fakulty sociálnych štúdií v reakcii na letnú zmenu situácie spísal svoje stanovisko, ktorým chcel informovať študentov o vzniknutej situácii, na stránkach katedry. Reakciou AKP ČR, ako vedúci píše neskôr, bol list ich právnika rektorovi univerzity, v ktorom žiada o stiahnutie tohto stanoviska zo stránok.

Ako túto situáciu vníma študent, ktorý nevidí do chodu a vedenia všetkých zainteresovaných inštitúcií a do hláv všetkých aktérov? Ťažko povedať. Možno ako boj o právo a spravodlivosť, možno ako boj zákulisný, s nejasnými motiváciami. Každopádne, mňa ako bežného študenta daná situácia, ktorej rozuzlenie je v nedohľadne, prinútila zamýšľať sa nad tým, kto má vlastne v rámci ľubovoľného štátu (bolo mi totiž naznačené, že nie nepodobná kauza sa svojho času odohrala i na Slovensku, bohužiaľ sa mi na tú tému nepodarilo nič dohľadať) právo starať sa o duševné zdravie občanov. A nielen právo, ale i preferenciu, pretože preplácanie sedení poisťovňou je pre mňa zo strany štátu odkazom: "Toto je spôsob práce, ktorý akceptujeme a preplatíme vám ho. Iné alternatívy nezakazujeme, ale prosím, plaťte si ich sami."

 

Krátko o povahe duševnej choroby

Až teraz sa dostávam k úvodom avizovanému širšiemu pohľadu na celú záležitosť. Konkrétne k otázke duševnej choroby a k rôznym pohľadoch na to, čo ju spôsobuje a ako ju liečiť.

Jedným z dominantných pohľadov v tejto oblasti je takzvaný biopsychosociálny model, ktorý tvrdí, že na duševných chorobách človeka sa podieľaju biologické faktory (teda vrodené, genetické, prípadne napr. poškodenie mozgu počas života), psychologické faktory (myšlienky, emócie, správanie) a sociálne faktory (teda napríklad to, v akej spoločnosti, rodine, prostredí vyrastáme a žijeme). Z tohto pohľadu je potom i vzniknutú psychickú chorobu či nepohodu možné ovplyvniť z viacerých strán - liekmi a medicínskymi zákrokmi, terapiou či snahou o zmenu v prostredí človeka.

Z toho vyplýva, že s človekom s konkrétnou duševnou poruchou môžu účinne pracovať rôzne typy odborníkov. Jednak je to psychiater, ktorý, majúc primárne medicínske vzdelanie, sústreďuje sa často predovšetkým na biologickú stránku veci, snaží sa analyzovať symptómy a odstraňovať ich pomocou liekov. Druhým typom práce je práca psychológa (či skôr psychoterapeuta), ktorý sa snaží analyzovať osobnú históriu človeka a jeho podvedomé tendencie (typicky psychoanalýza), podporiť ho vo vlastnom raste a na ceste k seberealizácii (humanistická psychoterapia), zmeniť jeho zmýšľanie a činy (kognitívne-behaviorálna terapia), zvýšiť jeho uvedomovanie a podporiť integráciu všetkých jeho častí (gestalt terapia), pomôcť mu nájsť zmysel v jeho živote (logoterapia) a podobne.

Cieľom oboch typov práce je duševné zdravie alebo skromnejšie zlepšenie duševného stavu človeka. Cesta, ktorá k tomuto cieľu vedie, u psychiatrov i psychológov vyplýva z toho, že sa v rámci biopsychosociálneho modelu sústredia na iné zložky. V ideálnom prípade chápu, že ich práca je len jednou z častí mozaiky vedúcej k skutočnému zlepšeniu, spolupracujú navzájom a zvyšujú tým efekt a trvalosť svojej práce u konkrétneho jedinca. Ako to však v rôznych oboroch býva, nie vždy sú všetci otvorení iným náhľadom a vyhýbajú sa vyhraneným názorom.

 

Biopsychiatria a antipsychiatria

Uvedené hnutia či myšlienkové smery sú pre mňa dobrými príkladmi názorov, ktoré sa môžu stať  neprimerane vyhranenými. "Môžu stať" je kľúčová časť predchádzajúcej vety, pretože myšlienky oboch hnutí majú svoje opodstatnenie a predstavujú prínos na ceste za duševným zdravím, avšak v extrémnej podobe, kedy členovia daných hnutí nepripúšťajú i iné pohľady, prinášajú často viac škody ako úžitku.

Biopsychiatria či biologizujúca psychiatria, ako možno uhádnete i z názvu, je vetva psychiatrie, ktorá z nášho biopsychosociálneho modelu akceptuje len prvú časť. Pri skúmaní a liečbe duševných porúch sa sústreďuje výhradne na fungovanie nervového systému či tela všeobecne. Nemusí to hneď znamenať, že biopsychiatria neuznáva i iné vplyvy na duševné zdravie. Ak sa však z vetvy psychiatrie stane svojbytný útvar či hnutie, za duševnými chorobami podľa neho stoja výhradne vrodené či získané poruchy biologického rázu. A preto v rámci liečby používajú predovšetkým psychofarmaká.

Psychofarmaká a ich vývoj sú i jedným z najväčších prínosov biopsychiatrie. Jej výskumníkom sa ešte stále nepodarilo dokázať, aká malfunkcia v mozgu stojí napríklad za schizofréniou. Ak objavia konkrétnu poruchu v mozgu či genetickú poruchu u nositeľov konkrétnej duševnej choroby, ešte to nemusí znamenať, že táto porucha chorobu spôsobuje, ale len toľko, že sa pri tejto chorobe vyskytuje, takže ako by povedal môj učiteľ metodológie, nejde o koreláciu, ale koincidenciu. Napriek tomu však vďaka biopsychiatrickým výskumom bolo objavených mnoho liekov, ktoré pôsobia v mozgu presne tam, kde majú, aby poľavili napríklad depresívne symptómy alebo sa predišlo psychotickým epizódam.

A hrozba biopsychiatrie v jej extrémnej podobe? Tá istá, ako jej najväčší prínos - psychofarmaká. Možno ste už počuli anglický výraz "Big pharma". Ak nie, premýšľajte nad asociáciami, ktoré sa vám vybavia pri spojení "farmaceutický priemysel" (moja prvá je "moloch"). Keď spojíte dokopy ľudí, ktorí si myslia, že všetko treba liečiť liekmi a nájdu pre to za každú cenu i vedecké dôkazy a ľudí, ktorých výroba a propagácia liekov veľmi slušne živí, nemôže to pre bežného občana dopadnúť dobre. Ale to sme už pri konšpiračných teóriách, ktorým sa ešte budem venovať.

Antipsychiatria je hnutie z úplne iného súdka, priam protipól biopsychiatrie (a jeden z jej veľkých kritikov). Vzniklo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako opozícia k súdobej psychiatrii a jej praktikám (videli ste či čítali Prelet nad kukučím hniezdom?). Filozofickým základom je myšlienka Michela Foucaulta, ktorý tvrdil, že duševná choroba bola najskôr vnímaná ako pomýlené usudzovanie o pravde, ale posupne viac ako porucha normálneho správania či vôle. A kto usudzuje, čo je normálne? Kto má právo to posúdiť? Podľa prívržencov antipsychiatrie to súdobá psychiatria nebola.

Jedným z hlavných cieľov kritiky antipsychiatrického hnutia boli definície množstva duševných porúch a ich symptómov, podľa nich vágne a nevedecké. Tieto definície boli i sú zoradené v "príručke" psychológov i psychiatrov DSM (Diagnostický štatistický manuál, americký pôvod) a v európskej variante MKCH (Medzinárodná klasifikácia chorôb). V klinickom prostredí je diagnóza na základe týchto príručiek (samozrejme pravidelne prepracovávaných a doplňovaných) nutná preto, aby, ako som spomínala už vyššie, mohlo byť sedenie pacientovi preplatené poisťovňou. Zároveň často poskytuje možnosť sa v problémoch pacienta lepšie orientovať. Neklinickí psychologickí pracovníci však tvrdia, že takáto diagnóza môže byť pacientovi viac na škodu ako užitočná. Okrem zmeny pohľadu okolia, keď sa o pacientovej diagnóze dozvie, skúste si i vy sami predstaviť, že sedíte v kresle psychoterapeuta a na sedenie k vám príde klient, o ktorom vás dopredu informovali ako o schizofrenikovi, a potom príde klient, o ktorom neviete nič. Myslíte, že pohľad na týchto dvoch klientov bude u vás rovnaký? Aký vzťah s nimi nadviažete, ako s nimi budete pracovať?

 

Konšpirácie, kontroverzie, katastrofy

Nasledujúce riadky sú príkladom toho, že i dobré a užitočné veci sa môžu zvrhnúť do extrému a stať sa zlými. Alebo i toho, že konšpiračné teórie človeka nikdy neprestanú lákať a fascinovať. Ale poznáte to, to, že ste paranoidní ešte neznamená, že po vás nejdú!

Takže ako je to s psychiatriou, ústavnou liečbou, diagnózami a liekmi? Pre mnohých pacientov s ťažkými duševnými chorobami sú jedinou možnosťou, ako žiť svoj život čo najlepšie, ako to za daných podmienok ide. Problémom je však to, že psychiatri (a do istej miery i psychológovia) majú v rukách veľmi silný mocenský nástroj. Počnúc stigmatizujúcou diagnózou cez zbavenie svojprávnosti po nariadenie ústavnej starostlivosti a ordinovanie liekov, ktoré často zásadne ovplyvnia psychické fungovanie človeka. Nie vždy si odborníci túto svoju moc uvedomujú a využívajú ju. Príklady zbavenia sa nepohodlných osôb za pomoci psychiatrov však existujú. A to nielen v nacistickom Nemecku, Sovietskom zväze a Číne, ale napríklad i v Spojených štátoch, kde v časoch otrokárstva bola popísaná psychická choroba, ktorá vraj nútila čiernych otrokov k úteku zo zajatia. Ako prevencia bolo doporučené "vybičovať z nich dušu" či im odseknúť palce na nohách, aby bol útek znemožnený.

Túto kritiku psychiatrie spolu s ďalšími "konšpiračnými" prinieslo už spomínané antipsychiatrické hnutie. Jemu okrem iného vadilo i to, že nielen psychiatri ako jednotlivci, ale i vláda ich prostredníctvom môže jedincovi nariadiť ústavné liečenie a zabrániť mu, aby si vybral sám, či už privátnu starostlivosť alebo alternatívnu liečbu. Zároveň hnutie spomína i spojenie odborníkov na duševné zdravie s farmaceutickými spoločnosťami a poisťovňami. A sme opäť pri "molochovi".

Aby však konšpiračná kapitolka nebola jednostranne zameraná len na psychiatrov, i psychológom sa napríklad v Amerike zachcelo ukrojiť si z farmaceutického koláča. Právo na predpisovanie liekov majú na väčšine miest sveta len psychiatri (okrem predatestačnej prípravy a atestačnej skúšky ako klinickí psychológovia absolvovali ešte šesť rokov štúdia medicíny). Na základe aktivít Americkej psychologickej asociácie a psychologických organizácii na úrovni jednotlivých amerických štátov od roku 2002 môžu psychológovia v Novom Mexiku predpisovať lieky po absolvovaní skráteného medicínskeho tréningu. Súčasný právny stav v tejto záležitosti vo svete mi nie je známy, ale už to, že psychológovia vôbec pocítili potrebu "miešať sa do práce psychiatrov", o niečom iste svedčí.

Pri hľadaní zdrojov do tejto sekcie článku som narazila i na zaujímavú publikáciu Proti terapii: Emočná tyrania a mýtus psychologického uzdravovania autora J.M.Massona z roku 1988. Máte pocit, že treba kritizovať len psychiatriu? Podľa tohto autora je psychoterapia sociálne prijateľnou formou zneužívania. Terapeut "skresľuje realitu druhej osoby" a snaží sa meniť ľudí spôsobmi, ktoré sú v zhode s terapeutovými konceptami a predsudkami. Sama považujem tieto názory za extrémne, ak by terapeut svojho klienta čo i len "sociálne prijateľne" v terapii zneužíval (podľa autora teda predpokladám psychicky, nie fyzicky), jednal by proti etickému kódexu svojej profesie. Na druhej strane, v psychoterapii sa v súčasnosti uskutočňujú výskumy, ktoré sa zaoberajú tým, ako terapeut možno i nevedome podsúva klientom svoje svetonázory, ktoré môžu, ale nemusia byť "objektívne správne". Vzťah terapeuta a klienta je veľmi špecifický a takisto ako psychiater má i psychoterapeut často v rukách veľkú moc nad životom klienta. Je nutné preto stále sledovať, či klientovi nepodsúvame niečo, čo je vlastné nám, ale on to môže cítiť inak. Dobrým príkladom sú rôzne morálne a náboženské otázky.

 

Múdrosť židovských psychiatrov

V závere článku si ako vyštudovaná psychologička uvedomujem dve veci. Súbor faktov, názorov a myšlienok, o ktorých ste sa dočítali, som prezentovala svojou vlastnou optikou, takže je možné, že vám podsúvam niečo, čo možno cítite inak. Je to prirodzené a rada si vypočujem vaše komentáre. Druhá vec, ktorú si ako vyštudovaná psychologička uvedomujem je to, že som vyštudovaná psychologička. Informácie o "psychiatrickom tábore" teda prezentujem z pozície človeka nezainteresovaného, pravdepodobne dezinformovaného a s predsudkami. Odpusťte a berte ma s rezervou.

Ak by sme sa ešte na chvíľku vrátili k otázke v názve tohto článku, myslím, že na základe toho, čo ste sa dozvedeli (a dokonca i toho, čo svet všeobecne vie) je ťažké na ňu spravodlivo odpovedať. Dôkazy, ktoré máme k dispozícii, však v žiadnom prípade nikoho nefavorizujú. V tomto svetle ma zaráža, že mladí a nádejní dvojoboroví študenti (alebo aspoň o nič menej nádejní ako ľubovoľní jednooboroví) psychológie by nemali mať prístup k inštitucionalizovanej práci v oblasti duševného zdravia. Pýtam sa, je to len systémová chyba, alebo je niekto, kto môže mať záujem na tom, aby to tak bolo?

Nechcem rozvíjať vlastné konšpiračné teórie, myslím, že ich je na svete už dosť. Chcela by som len, aby si všetci "psy" - chológovia i chiatri, osvojili múdrosť životom a terapeutickou prácou ošľahaných odborníkov, ktorí obaja dobre a úspešne píšu, majú psychiatrické i psychoterapeutické vzdelanie, vo svojich praxiach kombinujú oba tieto typy práce podľa potreby... a sú obaja židovského pôvodu (to ale s ničím vyššie uvedeným nesúvisí). Volajú sa Irvin D. Yalom a Yoram Yovell. Pre lepšiu predstavu o tom, ako to funguje a ako sa naozaj psychiatria a psychoterapia nevylučujú, siahnite po ich knihách.

Psi

Za pomoc pri korektúrach ďakujem Olge

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?