Stopom cez Európu

Autor: Veronika Vlčková | 1.8.2012 o 17:38 | (upravené 1.8.2012 o 18:45) Karma článku: 10,33 | Prečítané:  1891x

Sen o prestopovaní Európy ma prenasledoval už niekoľko rokov, presnejšie od doby, kedy som na stopovacom výlete v Írsku zistila, že je to pomerne rýchly, príjemný a hlavne neuveriteľne zaujímavý spôsob dopravy. Historky o dobrodincoch, ktorí nám pomáhali s transportom, dávam rada k dobru doteraz. Minulé leto sa mi konečne naskytla príležitosť si svoj sen splniť. Na naše cesty sme bohužial vyšetrili len dva týždne. Na Španielsko, Andorru, Francúzsko, Švajčiarsko a Nemecko to nie je veľa. Podarila sa nám však aspoň malá ochutnávka toho, čo tieto krajiny môžu turistovi - stopárovi ponúknuť. A i pár nových historiek sme nazbierali.

Pre krátkosť času sme sa rozhodli započať našu cestu v juhošpanielskom Alicante, kam sme doleteli lietadlom. Hneď po východe z letiskovej haly nás ovalila dusná, vlhká horúčava, ktorá nás sprevádzala celý deň. Osvieženie poskytlo len vytúžené kúpanie v mori, a potom večer, kedy sme rozsvietené mesto nechali za sebou a utáborili sme sa v kopcoch, ktoré prefukoval príjemný morský vietor.

alicante

Naším ďalším cieľom bola Valencia. Ako správni stopári sme hneď ráno vyšli za mesto, kde sme sa rozdelili na tri skupinky, navzájom si popriali šťastie a išli hľadať ideálne stopovacie miesta. Po hodinách na ostrom južnom slnku sme usúdili, že ideálne stopovacie miesto v týchto končinách neexistuje. Podarilo sa nám presunúť o niekoľko dedín ďalej, opäť sme sa vykúpali v mori, horúčavy a neplodné čakanie nás však nakoniec zahnali na zastávku malej miestnej železnice, ktorou sme sa presunuli až na konečnú. Výlet to bol krásny, železnička vinúca sa medzi kopcami s výhľadom na pobrežie... Výsledkom nášho celodenného snaženia však bolo, že z troch skupín do Valencie dostopovala jedna, tiež za výdatnej pomoci španielskej železničnej dopravy. (Cesta autobusom z Alicante do Valencie pritom trvá asi dve hodiny.) Toľko k úpornej snahe stlačiť výdavky za cestovanie na minimum. Aspoň sme však našli miesto na spanie vedľa porúbanej palmy.

stan

Na druhý deň sme kúsok od palmy zastavili ošľahaného španielskeho mladíka, ktorý nás zaviezol až na železničnú stanicu niekoľko zastávok od Valencie. Príjemný, ochotný a dokonca anglicky hovoriaci horal. Veľmi neobvyklý zjav takto na juhu Španielska. Vlakom sme sa za niekoľko desiatok minút dostali do vytúženej Valencie a nakoniec sme boli i radi, pretože miestna železničná stanica je naozaj krásna.

valencia

Po prehliadke mesta sme sa opäť vlakom presunuli do blízkej dediny, odkiaľ sme pomarančovými a mandarínkovými sadmi (Jedli ste niekedy mandarínku priamo zo stromu? Nezabudnuteľné!) došľapali až k veľkej benzínovej stanici. Tam už sme mali šťastie, oslovili sme dvoch Marokáncov v peknom aute, ktorí nás rýchlo a pohodlne odviezli až na predmestie Barcelony, našej ďalšej destinácie. Zhodou okolností išlo o veľkoobchodníkov s ovocím. Frankofónnych, takže sme celú cestu diskutovali o ovocí, cestovaní, láske a filozofii. Niektorí obchodníci s ovocím sú totiž rozhľadenejší, ako by ste čakali.

sagrada

V Barcelone sme strávili dva dni. Ubytovaní v lacnom a malebnom hostelíku v podkroví starého domu priamo v srdci mesta, vedľa bulváru La Rambla. Gaudího katedrálu Sagrada Familia, večné stavenisko, sme sledovali z Gaudího záhradného komplexu Parc Güell, oveľa viac nás však uchvátila budova očnej kliniky, ktorú navrhol oftalmológ a amatérsky architekt Ignacio Barraquer. To aspoň uvádzali v turistickom sprievodcovi, ktorý nás k očnej klinike doviedol. Nech je ako chce, interiér budovy bol vskutku oku lahodiaci.

opto

Z Barcelony sme sa ďalej presunuli na sever Španielska, smerom do Pyrenejí. Zaznamenali sme, že stopovanie bolo tým ľahšie, čím sme boli severnejšie. A tak nám lyžiarsky inštruktor na otázku, kde v Barcelone robia najlepšiu paellu, odpovedal, že najlepšiu robí jeho mama, porozprával nám i o špecialitách iných španielskych regiónov a pochválil mi španielčinu. Pracne dávajúc dokopy fragmenty dávno zabudnutých znalostí, hneď som sa cítila lepšie. Inštruktor nás vyviezol z katalánskych rovín do hôr a vyložil nás v prihraničnej dedinke. Noc sme strávili na lúke s výhľadom na kopce, tešiac sa z (konečne) sviežeho vzduchu.

Na druhý deň sme dostopovali do hlavného mesta Andorry, odkiaľ sme sa chystali na niekoľkodenný trek po Pyrenejách. Viezol nás otec s malým synom, ktorí si urobili výlet do susedného miništátu predovšetkým kvôli kúpe cigariet (spolu s benzínom, alkoholom a elektronikou sú v Andorre niekoľkokrát lacnejšie ako v Španielsku i Francúzsku). Andorra la Vella je zváštne hlavné mesto. Učupené v údolí medzi kopcami, plné obchodov, obchodov a... obchodov. Komerčná časť mesta pulzuje životom, zatiaľ čo námestie s parlamentom a sídlom vlády ticho spí.

andora.la.vella

Z údolia sa bolo treba do hôr pracne vyšplhať, ale oplatilo sa to. Pohľadnicové fotky všade, kam som zamierila svoj aparát, každých pár kilometrov horské refugiá s posteľami, ohniskom, panvicami a často i základnými potravinami, ktoré tam zanechali niekorí z predchádzajúcich turistov. Turistický luxus, ako sa patrí.

refuge.1

hory

refuge

jazero

Z nádherných andorrských Pyrenejí sa nám vôbec nechcelo odchádzať. Čas nášho výletu sa však pomaly napĺňal a čakal nás ešte dlhý stop až do Českej republiky. A tak sme si opäť so spoluvýletníkmi popriali šťastie a vydali sa po dvojiciach každý vlastnou cestou. Tá naša viedla juhom Francúzska do známeho mesta Carcassonne. Maľované opevnené mesto na obaloch rovnomennej spoločenskej hry sa s tým skutočným nemôže porovnávať.

carcassonne

Napriek množstvu turistov a premenlivému šedivému počasiu mali stredoveké uličky veľké čaro. A keď sme zaspávali na lúke kúsok za mestom, z priestoru starého mesta sa ozývali tóny z koncertu Beach Boys, jedného z prominentných (i keď trochu postarších) hostí Carcassonnského veľkého hudobného festivalu.

duha

Na druhý deň ráno sme zbalili stan, na čo sa spustila poriadna búrka. Cestou späť do stredovekého mesta, kde sme chceli nájsť úkryt a teplý nápoj, sme poriadne premokli. Nakoniec sme sa vysušili až na železničnej stanici v takzvanom "dolnom meste", ktoré vzniklo o niekoľko storočí neskôr ako Carcassonnská citadela. A zistili sme, že i dolné mesto rozhodne stojí za návštevu. Pokračovať v stopovaní sme mohli až o niekoľko hodín neskôr, keď sa počasie ako-tak ustálilo. Odmenou za dlhé čakanie nám však boli belgickí seniori, ktorí sa na dôchodok rozhodli presťahovať do južného Francúzska (od tej doby o niečom podobnom snívam i ja) a ktorí nás zviezli vo svojom kabriolete. Cestu južnou krajinou a starobylým mestečkom Narbonne v aute s otvorenou strechou by som si kedykoľvek rada zopakovala.

Oproti Španielsku sa Francúzsko ukázalo byť hotovým stopárskym rajom. Autá zastavovali, ľudia boli milí a zhovorčiví. Na benzínových pumpách som sa naučila bez ostychu pristupovať i ku "kravaťákom" v nablýskaných autách - po čase sa ukázalo, že bývajú často ochotnejší ako ktokoľvek iný a za elegantnou fasádou sa skrávajú najväčší dobráci s veľkým pochopením pre chudobných stopárov. (Keď som potom na nemecko-českých hraniciach nadšene bežala k lesklému tereňáku s českou značkou a šofér auta - kravaťák ma s neprístupným výrazom hneď poslal kade ľahšie, pochopila som, že kravaťácka poučka v našich končinách asi neplatí.)

Na jednej benzínovej pumpe nás však čakalo "prekvapenie". Pri tankovaní som oslovila postaršieho pána, ktorý cestoval len s manželkou. "Hľadáme odvoz. Nejdete náhodou naším smerom?" Pán sa na mňa pozrel a chvíľu premýšľal. "No, ideme..." "A nemohli by ste nás zviesť?" "No, čo ja viem... Tak... keď nikoho iného nenájdete, tak možno áno." Touto nezvyklou odpoveďou som bola zaskočená. Doteraz som sa stretla len s kategorickým odmietnutím alebo bezpodmienečným súhlasom. Povedala som si, že pán sa asi len snažil o zdvorilejšiu formu odmietnutia, a pustila ho z hlavy.

O niekoľko desiatok minút mi ten istý pán klope na rameno. "Ešte ste nikoho nenašli? Tak poďte, my vás zoberieme." A dodá, konverzačne: "Odkiaľ ste?" "Ja som zo Slovenska a môj spoločník je z Českej republiky," zopakujem moju obvyklú frázu. Pán spozornie. "Sú to mladí Česi!" volá na manželku cez pol parkoviska. Blahosklonne prehliadnem, že napriek mojej celkom slušnej francúzštine nezaregistroval, že ja nie som Češka, ale Slovenka. Zaujíma ma totiž, čo bude nasledovať. Pán ma nesklame: "Viete, my by sme vás s manželkou zobrali, ale včera vo všetkých rádiach vysielali, že nejakí Česi niekoho u nás zavraždili, a keď ste mi povedali, že ste Česi, no, tak neviem..." Pobavenie sa u mňa mieša s podráždením. Čo najzdvorilejšie však odpovedám: "Pane, potrebujeme sa len prepraviť ďalej, naozaj sa vás nechystáme zavraždiť. Myslíte, že vyzerám ako vrah?" pozriem naňho zo svojej impozantnej výšky meter šesťdesiat. Pán je neistý (pokukuje po mojom spoločníkovi, ktorého výška je síce impozantnejšia, nevinné belasé oči však neskrývajú žiadne vražedné chúťky). "Hm, no, viete..." V podstate z neho nevypadne žiaden rozumný argument, ale jeho veľké váhanie, akokoľvek som tolerantný človek, ma začína urážať. "Viete čo, pane, nerobte si starosti. Veď my si niekoho nájdeme," otáčam sa pomaly na odchod. Pán je v úzkych, nakoniec však povolí: "No, tak poďte."

Stopárova hrdosť je bohužiaľ menšia ako jeho túžba po cestovaní zdarma (inak by koniec-koncov nemohol byť stopárom). Nastupujeme do auta. Časť cesty strávim tým, že manželom vysvetľujem, že sme naozaj len na dovolenke a neprišli sme sem za čiernou prácou a že obaja, čuduj sa svete, študujeme na vysokej škole. Potom všetci viac-menej mlčíme. Až na konci, keď nás naši "dobrodinci" vykladajú pri ďalšej benzínovej pumpe, postarší pán hovorí: "Mrzí ma, že sme vás na začiatku nechceli zobrať, ale viete, v dnešnej dobe nemôže byť človek nikdy dosť opatrný." "Samozrejme. Ďakujeme a pekný deň!" V duchu ešte chvíľu soptím, ale dlho mi to nevydrží, čaká nás totiž ďalšie stopovanie.

Dalo by sa písať ešte o mnohých ďalších zaujímavých ľuďoch, ktorých sme stretli a veciach, ktoré sme videli, myslím však, že je lepšie zažiť si niektoré veci na vlastnú kožu. Dodám možno už len toľko, že v Ženeve, kde sme po niekoľkých dňoch stopovania nutne potrebovali posteľ a sprchu, majú dokopy dva hostely, oba asi dva až trikrát drahšie ako v ostatných európskych mestách. V čase, keď sme do Ženevy dorazili, ten lacnejší už bol samozrejme plný. Recepčný nám ochotne vysvetlil cestu k druhému hostelu a keď som sa ho pýtala, čo robiť, keď bude i ten plný, odvetil: "No, potom je tu ešte park. Je tam tma a stromy sú celkom husté." A tak sme sa vyspali v parku a ráno sa vykúpali v Ženevskom jazere. Všetko sa dá, keď sa chce. Stačí trochu menej hrdosti a stopárske dobrodružstvo sa môže začať.

gen

geneve

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?