Bilancie

Autor: Veronika Vlčková | 11.10.2011 o 2:32 | Karma článku: 4,82 | Prečítané:  699x

Chcela som mať pocit, že tieto riadky vznikajú preto, lebo toho mám veľa na srdci v týchto turbulentých časoch. Že ma ovplyvňuje moja potreba bilancovať, popisovať životné cesty a dôležité vlastné objavy posledých dní. Rozhodne som nechcela mať pocit, že vzniká ďalší banálny text inšpirovaný, aby som to vyjadrila metaforickým klišé, sychravosťou zaliezajúcou až do duše. Chcem veriť, že obsah mojej hlavy nie je závislý na ročných obdobiach a tlakových výšach či nížach, je samostatne existujúci. Takisto ako práve v týchto dňoch potrebujem veriť, že obsah môjho života nie je závislý na krutých hrách náhody, ale mám v ňom rozhodujúce slovo. A preto, toto nie je text o jeseni.

Je to text o jarnej nežnosti až precitlivenosti, o letnej búrke a chladnej, nevyhnutnej ruke zimného osudu. Stáva sa totiž, že tieto protichodné obdobia sa spoja a vytvoria chvíľkovú apokalypsu. Vtedy je ľahké skĺznuť k starej dobrej potrebe vykričať svoje nešťastie svetu (nesmrteľnej motivácii blogerov, statusérov a im podobných vo veku adolescentnom i neskôr). A možno je to tak dobre. Držať ten krik uzavretý vo vnútri môže byť karcinogénne. A to nielen doslovne, podľa niektorých výskumov, ale i obrazne. Nevypovedané nešťastie vytvorí na duši tumor, zdeformuje ju a zrodí sa zatrpklý a ublížený Quasimodo, stratený vo svete ľudských kontaktov. A preto, nech žije emo, ako by povedali moji mladší súrodenci. Nech žije sebareflexia, hoci i virtuálna a verejná, hovorím ja.

Možno práve tento medzigeneračný posun v chápaní nešťastného kriku je jedným z výsledkov môjho štúdia. Vždy som bola veľmi dotknutá znevažovaním humanitných oborov vrátane "mojej" psychológie študentami technických a (tých jediných skutočne) vedeckých smerov. Vy vôbec neviete... hovorila som im, neschopná bližšej špecifikácie toho, čo nevedia. Proti liekom na rakovinu či podarenej novostavbe sa ťažko hľadali psychologické a hmatateľné protiargumenty. A tak som len bublala pod povrchom. Dnes už ako psychológ viem, že to je karcinogénne, takto bublať. A je možné, že rakovinu časom všetci tí vedci úspešne vyliečia, ja sa však pýtam: nie je lepšia prevencia?

Na jednej strane sa tak teším z môjho nájdeného vlastného hlasu, na druhej strane sa možno len snažím zakryť prázdnotu a neistotu, ktorú pociťujem na prahu veľkého sveta. Uvedomujem si, že moje štúdium vo mne veľa vecí zmenilo. Dostala som sa ďalej na ceste za hlbším pochopením. Toleranciou. Za stratou ostychu pri odhaľovaní vlastných slabostí. Tých slabostí je však stále dosť.

Viem však, čo treba robiť, aby táto moja chvíľková apokalypsa odoznela. Prednedávnom som si uvedomila, že už ma v živote skoro nikto nechváli. Dá sa nad tým plakať. Ale mojím súčasným cieľom je postaviť sa a konať. A vykonať niečo, za čo nebude nutné ma chváliť. Pochvalou mi totiž bude pocit, že som niečo dokázala. Že naozaj, ak sa trochu snažím, mám vo svojom živote rozhodujúce slovo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?