Duševná hygiena

Autor: Veronika Vlčková | 11.9.2011 o 22:22 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  2032x

Až do poslednej chvíle som sa bránila myšlienke, že práve prežívam "svoje posledné študentské leto". Len to pomyslenie vo mne vyvoláva silné vlny nostalgie. Myšlienka, že už nikdy takto dlho, slobodne, bezstarostne... Že dôležitá epizóda končí. Zároveň mám pocit, že by som mala povinne zažiť niečo úžasné, na čo budem spomínať ešte roky, s radostnými záchvevmi si prezerať spektakulárne fotky zo vzdialených kútov sveta a v rozprávaní brúsiť všetky tie zážitky, ktoré raz budem vykladať vnúčatám. A zatiaľ? Leto ubehlo, ani som sa nenazdala a posledný týždeň som strávila na tábore. Ako účastníčka. Nič spektakulárne, zdá sa.

Nemám rada konce, bojím sa nových začiatkov a desí ma plynutie času. Preto ma tak dojímajú západy slnka (končí sa ďalší deň môjho života), posledné letné dni (ďalších pár mesiacov bude tma, sychravo a šedivo) a iné konce. Koniec školy, napríklad. Jeden už mám za sebou. Frankofónni kamaráti sa rozleteli do sveta, robiť kariéru v móde, politike, v živote vôbec. Ktovie, koľko z nich ešte uvidím. Koľko z nich ma o pár rokov spozná na ulici... Dnešné desaťročné výročie vlastne vnímam trochu zvláštne, pre mňa totiž znamená už desať rokov niekoľkých silných priateľstiev. S Frankofónmi, ktorí ostali.

Ďalší koniec práve prichádza. Preto namiesto exkluzívneho sústredenia sa na ukončovanie štúdia organizujeme posledné spoločné víkendy, chaty, kupujeme posledné fľaše "točeného" ružového vína na príjemné diskusie, ktoré sa chtiac-nechtiac aj tak vždy stočia k našim budúcim profesiám. Ach ako sme vyrástli, rozšírili si obzory. Niekedy tie moje múdre spolužiačky počúvam s otvorenými ústami. Mám pocit, že ma nechali ďaleko za nimi, niekde v prvých ročníkoch školy... Praxe so závislosťami, psychiatrickými diagnózami, ten pokoj a schopnosť vlievať druhým nádej, aj v najbežnejších ľudských problémoch. Sú terapeutické celým svojím bytím. Aspoň mám vzor do budúcnosti.

No a hlavne, neodvratne cítim koniec detstva. Ironicky si práve zariaďujem izbu, na chalupe, červená komoda a Diego Riviera, na ktorých sa neviem vynadívať... a potom mi napadá- veď to už vôbec nie je tvoja izba. Tu už nebudeš tráviť letá, budeš mať dva týždne dovolenky a budeš rada, keď sa vám podarí utiecť aspoň na chvíľu niekam do hôr, sami dvaja, nikam sa neponáhľať, len dýchať krajinu. Z izby sa stane izba pre hostí, z chalupy prázdne hniezdo. Cítim to už teraz, počas tých posledných teplých podvečerov, keď nad záhradou zapadá slnko. Nostalgia.

Otáčať sa, vnárať sa do toho nostalgického prúdu, ktorý tečie dozadu, je totiž oveľa jednoduchšie ako hľadieť vpred so zdvihnutou bradou. Možno to bolo jednoduché pre dojičky a sústružníkov vtedy pred rokmi, teraz však premiera možností podobne ako informačná presýtenosť robí z ľudí zmätených vĺčikov točiacich sa na mieste. Vlčková sa cíti ako vĺčik, ultimátna irónia života.

"Posledné prázdniny", nechcela som si priznať až do ich konca. Na posledný týždeň som odcestovala na tábor, cítiac sa trochu hlúpo, ale šťastne ignorujúc odsýpanie času. Nevedela som, do čoho idem, netešila som sa. A právom, keď sa na to dívam spätne. Chvíle absolútneho duševného i fyzického vyčerpania. Po dlhých rokoch silný záchvat úzkosti. Strata kontroly, myšlienkový pretlak. Nenávidenie samej seba. Škála toľkých nepríjemných pocitov na jednom mieste, že to človek pokladá až za nemožné. Keď som to mala celé za sebou, myslela som si: bolelo to, už nikdy viac.

Zároveň to však bol týždeň hlbokého obdivu k ľudským dušiam. Silného priateľstva. Súznenia. Inšpirácie. Splývania s krajinou. Týždeň s momentami, ktoré by bolo dobré zachytiť ako motýľa, prišpendliť na nástenku a dlho a pozorne sledovať pod lupou. Oni namiesto toho mávnu krídlami tak rýchlo, že si nestíham ani uvedomiť ich farby a sú preč.

Vo chvíľach ticha, ktoré nasledovali po návrate, mi napadlo množstvo vecí. Napadlo mi, že človek takýmito zážitkami rastie (i/hlavne negatívnymi). Napadlo mi, že nechávať sa ohraničiť vekom je hlúposť (najkrajšia inšpirácia prichádzala z oboch koncov vekového spektra). Napadlo mi, že sa stále mám toľko čo učiť, kam posúvať... A hlavne, napadlo mi, že ten motýľový týždeň, plný radosti i bolesti zo skúmania vlastnej duše, bol dokonalým zakončením môjho nepriznaného posledného študentského leta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?