Je príjemné nedeľné poludnie a ja sa ocitám s foťákom v rukách a pár hodinami voľného času v uličkách židovskej štvrte v Třebíči. Třebíč, ak by ste náhodou nevedeli, je v češtine ženského rodu a je to nenápadné mestečko vzdialené asi hodinu a pol od Brna s nápadne krásnym historickým centrom. Jeho srdcom je práve spomínaná židovská štvrť, ktorá bola v roku 2003 zapísaná na zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Túto štvrť, alebo aspoň niektoré jej časti, už celkom dobre poznám. Dnes ma však nohy akoby samy od seba nesú ďalej, vyššie, na nové neznáme miesta... pokračovanie článku
Za posledné týždne som umyla okná troch rôznych izieb v troch rôznych lokalitách (na území dvoch republík). A počas toho, ako na mňa svietilo slnko a zaprášené sklo pod mojimi rukami sa stávalo zrkadlovo čistým, uvažovala som. O tom, čo pre mňa znamená každé z týchto miest. O tom, že akt umývania okien značí puto, ktoré ma s nimi všetkými spája a som vlastne celá rozdelená (aspoň) na tri časti. A tiež o tom, že krajina za oknom po jeho umytí získava svieži a optimistický nádych. Starostlivosť o okná by teda mala byť v živote niečím, na čo netreba zabúdať, zapísala som si do mentálneho zápisníka. pokračovanie článku
Som jedna z mnohých, ktorých zo všetkých ročných období najviac teší jar. Nie je na tom nič prekvapivé. Dalo by sa povedať, že je to až prvoplánové. Vzduch začína voňať, príroda ožívať, šedú a studenú bezútešnosť strieda hrejivá a farebná krajina plná nádeje. Kto by sa netešil, kto by nepookrial. Jeseň som naproti tomu vždy nenávidela. Mraky, hmla, dážď, vietor, depresia. Lístie opadáva, dni sa skracujú, teplo mizne. Opäť nič prekvapivé. Posledné roky sa však niečo mení. Prvoplánovo krásnu jar mám stále rada. Pomaly však začínam prenikať i do čara iného obdobia. Je zložitejšie, jeho krása nie je prvoplánová. Ale o to plnšia. pokračovanie článku
Pomaly si zvykám na to, že život je cyklický. Že sa vracajú stále tie isté epizódy, len v trochu vynovenej garderóbe. Koniec základnej školy- hľadanie strednej. Maturita- hľadanie vysokej. Štátnice- hľadanie práce. Plus hľadanie partnera, hľadanie miesta pre spoločný život, hľadanie spôsobu, ako tento život prežiť spokojne. Všetko sú to skúšky, ktoré sa pýtajú: Zvládol si dobre všetko, čo ťa doteraz postretlo? Naučil si sa niečo? Si pripravený na ďalšiu etapu? Na čo som si však nezvykla, je to, že vo chvíľach, kedy mi je pri týchto skúškach najhoršie, ku mne priletí posolstvo. Priletí doslova, ale je metaforické. Už sa mi to stalo raz, dávno: tu. A teraz, len tak z ničoho nič, priletelo ďalšie. pokračovanie článku
Chcela som mať pocit, že tieto riadky vznikajú preto, lebo toho mám veľa na srdci v týchto turbulentých časoch. Že ma ovplyvňuje moja potreba bilancovať, popisovať životné cesty a dôležité vlastné objavy posledých dní. Rozhodne som nechcela mať pocit, že vzniká ďalší banálny text inšpirovaný, aby som to vyjadrila metaforickým klišé, sychravosťou zaliezajúcou až do duše. Chcem veriť, že obsah mojej hlavy nie je závislý na ročných obdobiach a tlakových výšach či nížach, je samostatne existujúci. Takisto ako práve v týchto dňoch potrebujem veriť, že obsah môjho života nie je závislý na krutých hrách náhody, ale mám v ňom rozhodujúce slovo. A preto, toto nie je text o jeseni. pokračovanie článku
Až do poslednej chvíle som sa bránila myšlienke, že práve prežívam "svoje posledné študentské leto". Len to pomyslenie vo mne vyvoláva silné vlny nostalgie. Myšlienka, že už nikdy takto dlho, slobodne, bezstarostne... Že dôležitá epizóda končí. Zároveň mám pocit, že by som mala povinne zažiť niečo úžasné, na čo budem spomínať ešte roky, s radostnými záchvevmi si prezerať spektakulárne fotky zo vzdialených kútov sveta a v rozprávaní brúsiť všetky tie zážitky, ktoré raz budem vykladať vnúčatám. A zatiaľ? Leto ubehlo, ani som sa nenazdala a posledný týždeň som strávila na tábore. Ako účastníčka. Nič spektakulárne, zdá sa. pokračovanie článku
Všetko sa mi rozutekalo pod rukami. Erazmus, leto, posledný rok na vysokej. Dokonca aj ten článok (tie články), čo sem chcem zavesiť už asi mesiac (vyše pol roka) niekam utiekli skôr, ako som ich styhla zachytiť na virtuálny alebo akýkoľvek iný papier. A hovoriac o zachytení, od Erazmu takmer nefotím. Môj kamarát-aparát, ktorý sa za tie roky stal predĺžením môjho oka v tom krásnom Cartier-Bressonovskom význame, už nie je. Zažila som teda prvú Pohodu bez jedinej fotky. Aké zvláštne. A teraz, namiesto písania diplomky, obvešala som pohodovými náramkami môjho kamaráta-fikus. A robila iné divné veci namiesto toho, čo by som mala... pokračovanie článku
Je tomu už pár rokov, čo som v antikvariáte Steiner v Bratislave objavila staručkú knihu o mágii. Nadchla ma, ale keďže som bola ešte -násťročná bez vlastných finančných fondov, musela som sa pred vytúženou kúpou zastaviť doma a poprosiť rodičov o sponzorstvo. Kým som sa s peniazmi vrátila, kniha z antikvariátu zmizla. Mama mi vtedy povedala: "Asi to tak malo byť. Zahrávať sa s mágiou nie je vôbec dobré." Vtedy som to nechápala a bola som sklamaná. Dnes mi kniha nechýba a mágie mám, koľko chcem. Pýtate sa, aké sú moje okultné zdroje? Žiadne nemám. Ono je to totiž celé oveľa jednoduchšie. pokračovanie článku
Doteraz ma baví, akým spôsobom sa zmenil okruh mojich známych pri prechode zo strednej na vysokú. Okruh 1- Beverly Hills (ako to celkom trefne dokázal pomenovať člen okruhu 2), okruh 2- vandráci. Búrajúc stereotypy viažúce sa k týmto skupinám, dokázala som si v oboch nájsť svoje miesto. Hneď po tom, čo som si dokúpila „bágl" a „pohory", samozrejme. pokračovanie článku
Na zelenú krajinu za oknom mäkko dopadajú prvé snehové vločky. Ten pohyb je taký nežný, že som si ho takmer nevšimla, kým jedna z vločiek nepošimrala sklo a neprilákala moju pozornosť. Povinnosti na pracovnom stole, už aj tak dosť zanedbávané, ostávajú chvíľu úplne opustené a môj v poslednej dobe zvlášť rozkošatený emočný svet napĺňajú mäkko padajúce vločky. Viem, že mám šťastie, že si môžem takto lietať, nič ma neťaží. Zároveň však stále verím, že lietanie je len otázkou zmeny perspektívy. pokračovanie článku
Sympaticky malé námestie v centre mesta je zaliate slnkom a plné ľudí. V obchode na rožku si kupujem svoju prvú teplú škoricovú gofru, kráčam cieľavedome smerom k autobusovej zastávke, s nemeckým kamarátom diskutujem o večerných plánoch. A rozmýšľam o relativite vecí. Len dva dni dozadu bolo to isté námestie pokryté malými jazierkami po silnom daždi, bola tma a v okolí sa pohybovali samí podivní chlapíci. S rodičmi sme za pomoci mapy hľadali cestu k autu po rozlúčkovej večeri. Svojej porcie som sa vtedy ledva dotkla - žalúdok som mala stiahnutý od nervozity. Bol to vôbec dobrý nápad, odísť na študijný pobyt do Belgicka? pokračovanie článku
Už dlhšiu dobu veľmi ľahko strácam koncentráciu. Nielen pri učení. A keďže u nás doma máme neuveriteľne tenké steny, nedalo sa nepočuť tú hádku vo vedľajšom byte. Nič dramatické. Žiadne rozbíjanie tanierov, len navzájom sa obviňujúce hlasy, rezonujúce nervozitou, občas zúfalstvom, pohnutím. Energia celej hádky smerovala ku katarzii, tým som si bola istá. Celkom bežný jav v partnerskom živote. Moja koncentrácia sa však už dávno stratila a myšlienky rozbehli všetkými smermi. Vlastne, jedným smerom. Smerom za stenu. pokračovanie článku
Vzduch vonia, stromy pučia, úsmevy ľudí hladia slnečné lúče a ja, stratená v lese s literárnymi nadšencami tvorím texty, kde sa snažím písať o jari bez klišé. Moje fikcie sú plné prázdnych miestností a ľudí s prázdnou dušou. Moju realitu pritom napĺňa jar presne po vzore tých najväčších klišé. Je to podobné ako s filmami - všetci oceňujú drámy a tragické konce, kto však ocení komédie a rozprávky? Drámy sa ma vždy dotýkali, prišli mi umelecké a literárne cenné. Ale v skutočnosti mám rada rozprávky. Ich pocitový obsah je totiž presne taký istý, ako moje chvíľky šťastia. Jarného šťastia. Vôbec pritom nevadí, že vonku práve teraz len prší... pokračovanie článku
Dlho som sa neukázala, tu, kde sa mi tak dobre básni o mojich cestách vlakom... Je toho dosť, o čom by som mohla napísať. Veľmi konkrétne. Napríklad o padajúcich stanoch, veľkých padajúcich stanoch v lete. Alebo by som sa mohla zmieniť o mesiaci preč, v cudzine, kde si človek uvedomí, aspoň trochu, na čom mu skutočne záleží. A ako veľmi dokážu maličkosti meniť pohľad na svet. Mohla by som písať o tom, ako starnem, ako sa zo mňa stáva zodpovedný a cieľavedomý človek. Ale to ja vôbec nechcem, ani nemôžem, aspoň nie teraz, po tej ceste vlakom krajinou, ktorú aj najväčší mestský cynik-intelektuál musí nazvať rozprávkovou. pokračovanie článku
Položky zo zoznamu "napísať, naučiť sa, obhájiť" pomaly miznú a ja s vidinou lenivých dní, kedy budem môcť bez výčitiek čítať beletriu, nevydržím nad papiermi s učením. A nevydržím ani v dusnej izbe. Sedím si teda na balkóne s knihou a nechce sa mi preč, aj keď na písmená už ledva vidím. pokračovanie článku
Ulice sú zaliate slnkom ako nikdy predtým... A ja meditujem nad fotografiami, nad slnečným svetlom, jeho kvalitatívnym využitím pri fotografovaní a pri terapii, nad nenahraditeľnosťou ciest vlakom, nesmrteľnosťou chrústa a neodkladnosťou povinností. Všetko nejak naliehavejšie, skoro ako na konci dní. Čakám na ten zúfalý tlak, ale všetko je presne také isté ako vtedy na strednej. Argumentačné práce zadané s mesačným predstihom som tvorila noc pred deadlinom, prepisovala ich v škole a dostávala som najvyššie hodnotenia. Tým najvyšším hodnotením si tentokrát nie som vôbec istá. Ale inak mám pocit, že sa skoro nič nezmenilo. Len tá naliehavosť, s akou ubiehajúce dni zanechávajú zárezy v mojej hlave. pokračovanie článku
Už chápem tvoju fascináciu zakliatymi lesmi, stratenými mestami a ulicami, ktoré ťa na konci dovedú na svoj začiatok. Druhé mestá, underground, to je tvoje. Je to fascinácia tým, čo mizne, tým, čo rozvinutý stavebný priemysel systematicky ničí... A potom už nebudú žiadne rozpadnuté domy, kde každý večer vietor usporadúva hrôzyplné koncerty, žiadne opustené továrne na šialené a trochu nebezpečné detské hry, žiadne polnočné predstavenia v podzemí, odkiaľ sa niektorí diváci už možno nevrátia... Však, pán Gaiman. pokračovanie článku
Všetko je zrazu strašne rýchle a najviac si to uvedomujem, keď končí nejaké obdobie, nejaký príbeh, je dosiahnutá méta a človek sa musí na obzore rozhliadať po novej (nikdy som to rozhliadanie nemala rada, je totiž plné neistoty). Všetko je rýchle, a pritom by si niektoré momenty zaslúžili slow-motion... Alebo aspoň permanentnú duševnú fotografiu. No aj duševné fotografie už začínajú blednúť. pokračovanie článku
Dejú sa divné veci. Ráno, ešte v polospánku, som pomedzi farebné závesy sledovala lúče slnka a skoro letnú krajinu za oknom, a teraz, o pár hodín neskôr, ťukám do počítača a všetky strechy sú biele. Myslím, že začnem zvažovať zamestnanie niekde v lyžiarskom stredisku- asi som sa naučila telepaticky privolávať snehové mraky. pokračovanie článku
V krajine podľa všetkých dostupných informácií absolútne nevhodnej na stopovanie a stanovanie je dvojtýždňový stopovaco-stanovací výlet celkom ambicióznym projektom. S pomocou všetkých leprechauntov a ostatných írskych škriatkov sa však nie vždy stopuprajné počasie (kedy premoknú aj nepremokavé bundy), absencia stopovacej kultúry ("Voľakedy možno, ale teraz už tu nikto dávno nestopuje...") a voľne prístupných miest na stanovanie (podľa možnosi bez poplatku) dá zvládnuť. A dokonca stretnúť pár veľmi zaujímavých ľudí. pokračovanie článku
Na základe jednej skúsenosti by sa nemali vynášať definitívne súdy. To je vec, ktorá mi včera večer napadla ako prvá. Aj tak som sa však na základe mojej večernej skúsenosti na chvíľu v Brne cítila ako cudzinec. Napriek všetkým tým ľuďom, ktorí mi už dlho vôbec nedávajú najavo, že rozprávam iným jazykom, mám inú farbu občianskeho preukazu a do školy cestujem cez hranice, ktoré už pätnásť rokov predeľujú niekdajší spoločný štát. pokračovanie článku
Sú to už skoro dva roky, odkedy si plávam v nových vodách, hojdám sa na vlnách, roztopašne, šťastne, skúmam, aký veľký je obzor, aké rôzne môžu byť západy slnka na mori, farebné, krvavé, pastelové, nechávam sa unášať prúdom a užívam si pocit, že niekam smerujem. Sú to už skoro dva roky, odkedy meditujem nad mystériom náhodných stretnutí. Počúvajúc náhodne nenáhodnú hudbu a jej odkazy. pokračovanie článku
V Írsku sa dá stretnúť kde-kto. Turisti samozrejme, na tých vychytenejších miestach. Zmes ľudí rôznych národností, vekov, alternatívne alebo menej alternatívne dovolenkujúcich. Na viac či menej vychytených pracovných miestach potom stretnete kvantá Stredo a Východoeurópanov. Slovenská recepčná v hosteli, česká obsluha vo fastfoode, poľský šofér sanitky. A napokon, vo vychytených miestnych puboch, posadených zásadne za výčapným pultom, stretnete domácich. Ryšavých či neryšavých. Írov. Ľudí dažďa. Akí sú? pokračovanie článku
Íri vraj veľa necestujú. Zjavne je im dobre pri výčapnom pulte s pintou dobrého stoutu, keď na strechy vytrvalo bubnujú kvapky dažďa. Do Írska však cestujú zelení nadšenci v húfoch, vybavení foťákmi a nepremokavými bundami. V psom počasí skúšajú, čo bundy vydržia, a keď náhodou vyjde slnko, vznikajú fotky ako tieto. Íri si spokojne sedia v teple, sledujú konské dostihy a popíjajú, a tí blázni zatiaľ behajú po lesoch a po útesoch... Čo na nich vidia? pokračovanie článku
Tak nám skončila tohtoročná Pohoda a ja som tam nebola... Vymenila som ju za Ostravu, kde se mluvi kratce a kde sa tancuje a spieva celé štyri dni (a na rozdiel od Pohody tam aj prší). Nebudem sa snažiť o veľké porovnávanie, som totiž subjektívne zameraná (na Pohodu samozrejme...). Napriek tomu som však tancovala, mokla, nasávala atmosféru a fotila aj na festivale Colours of Ostrava. Tu je výsledok. pokračovanie článku
Dospela som k presvedčeniu, že súčasní obyvatelia Amsterdamu sa rodia na bicykli a s jointom v ústach. Moderní, štýloví, bezstarostní. Nečervenajú sa ani v štvrti červených svetiel. Klasická výchova k Rembrandtovi a umeniu vôbec akosi zaniká. Avšak... niektoré subkultúry možno stále zachovávajú tradíciu. Minimálne tí, čo sprejovali na dvere obchodu s morskými potvorami Rembrandtovu Nočnú hliadku... pokračovanie článku
Znie to asi pateticky a nadnesene, ale oslavovali sme čarodejnice, preto noc čarov. A cestou domov som videla objatie, ktoré ma prinútilo sadnúť si sem, tesne pred piatou ráno, kedy za oknom spievajú vtáky a pomaly sa rozodnieva. A písať. A ešte teda urobiť jednu fotku, nakáblikovať ju do počítača a posunúť ďalej, spolu s atmosférou čarodejnej noci. pokračovanie článku
V jednej z mojich obľúbených detských kníh bola na každej dvojstrane veľká fotografia vybranej časti domu, vždy tam bol poriadny neporiadok a úlohou malého čitateľa bolo nájsť na každej fotografii myš. Občas to bolo poriadne ťažké. A pretože je jar a všetci vraj máme byť unavení, tak som fotografické hádanie trochu zjednodušila. A pretože je jar a všetko kvitne, tak som fotografické hádanie presunula z domu do záhrady... Cítite, ako všetko voní? pokračovanie článku
Dnes nemám študijnú náladu. Je už síce večer, pod balkónom tma, ale zajtra ráno sa zobudím, do okien sa bude opierať slnko (žiadne ochladzovanie! pekne aspoň 16 stupňov, ako dnes.) a ja spočítam, koľko nových ružových kvetov sa cez noc narodilo, na stromoch na záhrade za domom, kde sa každý deň, teraz, keď je teplejšie, slní deväť a viac mačiek, ktoré pán domáci strieľa, keď ich tam náhodou zastihne. Ale ja si aj tak myslím, že on to len tak hovorí... pokračovanie článku
Pssst, videla som film o šesťnásťročnom dievčati, ktoré otehotnie. Film sa volá Juno a predstaviteľka hlavnej hrdinky, herečka Ellen Page, je nominovaná na Oscara. Je presne o tri dni mladšia ako ja. Preto, a ešte preto, že jej úsmev mi pripomína ten môj (akoby hovoril: "Naozaj zbožne neobdivujem váš americký dvojpalcový "cheese" s kachličkovo bielymi zubami."), som sa zamyslela. Prečo má Ellen Page nomináciu a Veronika Vlčková... čo vlastne má? pokračovanie článku
Všetko teraz plynie nejak rýchlejšie. Pomaly budeme s psycholúšmi oslavovať krátke prázdniny pred vhupnutím do ďalšej akademickej kapitoly, a ja si stále pamätám bublinky poletujúce v oblaku dymu pod dreveným stropom a dvadsaťkorunové vianočné darčeky. A chvíle, keď sa len tak sedí, niekde na pozadí šumia debaty (vysoko intelektuálne, pomedzi vyfukovanie bublín) a v popredí šumí pohoda. Vianočná, psychologická, konšpiračná. pokračovanie článku
Máme na fakulte problém. Fakultná miestnosť v suteréne s fakultnými skrinkami pre študentov sa zmenila na ideologické bojové pole. Nie, nemlátime sa skrinkami hlava-nehlava, je to bitka myšlienok a ideálov. Padajú tvrdé slová ako solidarita, svedomie, spolupatričnosť (a dokonca aj narážky na platenie štúdia slovenských študentov z českých daní) na diskusných fórach, priamo v jame levovej sa objavujú ohnivé pamflety. A žeby aj psychologický nátlak? pokračovanie článku
Psychoštudentka. Pozorovateľka. Ekvilibristka na hrane estetična a ironična.
vlckova.veronikagmail.com
